Keď sme v minulosti chceli zefektívniť pestovanie plodín a stromov, zdalo sa nám ako dobrý nápad oddeliť ich a vysadiť veľké oblasti vždy len jedným druhom.

Moderná veda však ukazuje, že aj keď sa o takéto monokultúrne púšte možno jednoduchšie stará, konečný vplyv na živočíchy, zadržiavanie vlahy či celkový zisk je takmer vždy horší, než keď sa na jednom mieste pestuje viacero druhov, prípadne rastliny s drevinami či so zvieratami.

V Arboréte Mlyňany dnes vedci na experimentálnom poli skúmajú prínosy agrolesníctva. Skombinovali agát, levanduľu a poľnohospodárske plodiny a sledujú, ako táto forma pestovania vplýva na okolitú prírodu, zadržiavanie oxidu uhličitého či kvalitu výsledných surovín.

„Agrolesnícke modely vám ornú pôdu o nejakú plochu zmenšia, v prípade nášho experimentu je to vlastne o štvrtinu, ale celkový ekonomický benefit býva 1,2 až 1,4-násobne väčší než v prípade pestovania nejakej plodiny na čistej ornej pôde,“ hovorí Peter Ferus z Oddelenia dendrobiológie Ústavu ekológie lesa SAV, ktorý projekt Living Lab vedie.

„Mnoho ľudí to ani nevie, ale vo svojich záhradkách taký malý inovatívny systém už pravdepodobne majú,“ dodáva vedec.

Systém, ktorý vedci navrhli, je zároveň regeneratívnym, čiže využíva bezorbové postupy, organické hnojenie a minimalizuje chémiu pri pestovaní.

V rozhovore sa dozviete:

• že inovatívne systémy vlastne pochádzajú zo stredoveku;
• prečo vedci vybrali do svojho systému práve agát;
• ako levanduľa ochraňuje rastliny pred škodcami;
• ako vplýva kombinácia stromov a plodín na ich kvalitu;
• čo si z tohto výskumu môžu zobrať malí záhradkári.

Približne pred 7 500 rokmi sa po Európe začali rozširovať prví farmári a zakladať malé osady. Jedno z najväčších nájdených osídlení založili na území dnešných Vrábľov pri Nitre, kde už roky prebieha archeologický výskum.

Ľudia, ktorí patrili do takzvanej kultúry lineárnej keramiky, boli v rámci svojej doby veľmi úspešní, no po približne štyristo rokoch sa vytratili.

O tom, čo sa v tom období dialo, nám môže viac prezradiť nález osemdesiatich piatich bezhlavých tiel, ktoré archeológovia našli v priekope oddeľujúcej jednu osadu od ďalších dvoch. Výskum vo Vrábľoch koncom minulého roka zaujal aj prestížny časopis Science.

„Prvá dôležitá otázka je, či tam vôbec došlo k násiliu. Chýbajú nám totiž lebky a práve na hlave sa v antropológii a archeológii najčastejšie nachádzajú stopy po smrteľných úderoch,“ hovorí antropologička a bioarcheologička Zuzana Hukeľová, ktorá nájdené kosti skúma.

Dodáva, že mohlo ísť aj o rituály spojené s vtedajšími klimatickými zmenami.

„Možno sa domáci potrebovali chrániť a verili, že ak niekoho alebo niečo obetujú, situácia sa napraví. My to dnes vnímame cez svoju perspektívu, keď už prírodným javom rozumieme. Oni však napríklad pri búrke nevedeli, čo ju spôsobuje: či sa niekto hnevá, či bude trvať večne alebo či ich zabije,“ vysvetľuje vedkyňa, ktorá pôsobí na Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Univerzite v Kieli v Nemecku.

Takýto pocit ohrozenia v prípade dlhodobejších zmien mohol byť podľa nej spúšťačom rituálov a následných násilných udalostí.

Lekár a vedec Tim Spector v knihe Jedlom k lepšiemu životu – kuchárska kniha spája najnovšie poznatky o výžive, črevnom mikrobióme a zdraví s osobným príbehom a radosťou z varenia. Ukazuje, prečo je jedlo oveľa viac než len palivo pre telo, ako naše chute formujú spomienky a emócie a ako možno vedeckú teóriu premeniť na jednoduché a chutné jedlá, ktoré podporujú dlhodobé zdravie. Prečítajte si ukážku z nej vrátane dvoch jednoduchých receptov.

Aj v roku 2026 bude veda venovať množstvo pozornosti vývoju umelej inteligencie. Teoretický fyzik a popularizátor Samuel Kováčik hovorí, že určite uvidíme veľké zmeny, len zatiaľ nevieme, ktorým smerom pôjdu.

„Jedna možnosť je, že sa to rozbehne a výrazne zmení trh práce. Druhá možnosť je, že sa ukáže, že ide o preceňovanú slepú cestu. Nie umelá inteligencia ako technológia, ale náš prístup k nej. Napríklad zistíme, že musíme nejako zmeniť jej architektúru, do ktorej sú už investované miliardy dolárov,“ vysvetľuje zakladateľ projektu Vedátor.

Hovorí aj o možnosti, že veľké jazykové modely prestanú byť lacnou zábavkou, a keď budete chcieť vedieť, ako uvariť zemiaky, budete sa to opäť pýtať Googlu. „Chatbot na to možno odpovie zaujímavejšie, ale energeticky to stojí osem- až deväťkrát viac,“ hovorí.

So Samuelom Kováčikom sme sa rozprávali aj o ďalších sľubných trendoch v medicínskom, vo vesmírnom či v energetickom výskume.

V rozhovore sa dozviete:

• ktoré lieky navrhnuté AI pôjdu do klinického testovania;
• ako môže génová terapia liečiť dedičné choroby či znížiť cholesterol;
• prečo od chatbotov dostanete lepšie odpovede, keď ste k ním slušní;
• ako môže zo škrtov v USA prosperovať európska a čínska veda;
• ako budú vyzerať vesmírne misie;
• či bude už konečne jadrová fúzia
• a aká je pravdepodobnosť, že v roku 2026 nájdeme dôkaz mimozemského života.

Každú sekundu prúdi cez naše telo približne sto biliónov neutrín - základných častíc, z ktorých sa skladá náš vesmír.

Väčšina z nich prichádza zo Slnka a cez všetko na Zemi prechádzajú nebadane, keďže s hmotou interagujú extrémne slabo.

Vďaka tomu vyzerajú v podstate rovnako a nesú tie isté informácie, ako keď sa narodili vo hviezdach či iných vesmírnych telesách. Na to, aby sme z nich vydolovali vzácne informácie, však potrebujeme neutrína zmerať.

„S experimentmi preto musíme ísť do podzemia, aby sme odfiltrovali väčšinu ostatných častíc, ktoré nedokážu prejsť masou hornín nad laboratóriom,“ hovorí fyzička a geologička Lívia Ľudhová, ktorá sa roky podieľala na talianskom podzemnom experimente Borexino a aktuálne zbiera dáta aj na detektore JUNO v Číne, ktorý je v prevádzke od leta 2025.

Keby sme viac porozumeli neutrínam, mohlo by to nám to napríklad pomôcť vysvetliť, prečo vo vesmíre takmer úplne prevažuje hmota.

„Stále nevieme, prečo sú veľké objekty stvorené len z hmoty a nie z antihmoty. Prečo nemáme napríklad antihmotové Slnko, stôl alebo mimozemšťanov. Teda v súčasnosti si myslíme, že ich nemáme, ale nevieme, kam antihmota zmizla,“ hovorí slovenská vedkyňa, ktorá pôsobí v GSI Helmholtz centre pre výskum ťažkých iónov v Darmstadte a je profesorkou na Univerzite Johannesa Gutenberga v Mainzi.

V podcaste sa dozviete aj:

• ako neutrína menia „príchute“;
• prečo je problém namerať neutrína, ktoré vznikli pri Veľkom tresku;
• ako fyzikom napadlo, že množstvo vecí vo vesmíre sa dá vysvetliť neviditeľnými časticami;
• aké technológie boli vyvinuté kvôli neutrínovým detektorom;
• ako vyzerajú detektory v Číne, Taliansku či na Antarktíde.

Ekológ Miroslav Blaženec hovorí, že umelé stromčeky síce vydržia dlhšie, no málokomu sa chce pozerať 50 rokov na ten istý strom a po zrátaní použitej chémie, energií či dopravy cez pol sveta často pre prírodu nie sú rozumnejšou voľbou.

Aj pri kúpe živého stromu sa však treba zamyslieť. „Nemá zmysel voziť živý stromček z Dánska či Írska do strednej Európy, pretože dopravou rastie jeho uhlíková stopa,“ hovorí vedec z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene. Dodáva, že po Vianociach je stromček najlepšie spracovať tak, aby sa z neho oxid uhličitý uvoľňoval čo najpomalšie.

Vedec ďalej vysvetľuje, že keď stromček bez aklimatizácie prenesieme do prekúreného bytu a osekáme mu kmeň, rýchlejšie preschne a opadá.

„Treba si uvedomiť zásadnú vec: ten stromček je mŕtvy. Jeho životná púť sa vyrezaním jednoducho skončila. Ide o to, či sa my z neho chceme potešiť dlhšie. Vtedy mu môžeme pomôcť tým, že spravíme čerstvý rez, aspoň pár centimetrov na spodku kmeňa. Tým oživíme zaschnuté pletivá, ktoré tam zostali, a uvoľníme cesty pre vodu,“ hovorí ekológ.

V podcaste sa dozviete aj:

• či si môžeme spolu so stromčekom doniesť domov aj nejaký škodlivý hmyz;
• či má šancu prežiť stromček, ktorý si kúpite v črepníku a potom zasadíte;
• či sú farmy s vianočnými stromčekmi prospešné alebo škodlivé pre ekosystém;
• či je bežné, že ľudia rúbu ihličnany pred Vianocami načierno;
• prečo o vianočné stromčeky nemajú záujem lykožrúty;
• či sú slovenské ihličnany v strese a čo to pre ne znamená.

Sociálne siete dokážu z nenápadných používateľov urobiť nečakaných aktérov kultúrnych vojen – často bez toho, aby si to vôbec všimli. Americká vedkyňa a spisovateľka Renée DiResta v knihe Neviditeľní vládcovia odhaľuje, ako jednoduchá túžba podeliť sa o svoj koníček môže prerásť do postupnej radikalizácie a ako algoritmy formujú naše publikum, názory aj správanie. Zároveň ide o varovanie, že digitálne prostredie nie je len miesto na šírenie obsahu, ale aj sila, ktorá nás môže nenápadne nasmerovať na cestu, o ktorú sme nikdy nestáli.

Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na predpotopné a neohrabané príšery, ktoré vyhynuli, lebo boli príliš hlúpe. Pohľad na dinosaury sa odvtedy výrazne zmenil a technológie prinášajú nové metódy výskumu, z ktorých vieme zistiť oveľa viac než pred pár dekádami. Veľa nálezov sa preto skúma opakovane.

Zákony, ktoré určujú, či môžu fosílie končiť v súkromných zbierkach a či si človek môže nechať, čo nájde na svojom pozemku, sa však vo svete líšia.

„Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super,“ hovorí paleontológ Matúš Hyžný z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore sa dozviete aj:

• podľa čoho paleontológovia vedia, ako dinosaura poskladať;
• či mohol Triceratops vyzerať inak, ako si dnes myslíme;
• či je v poriadku, ak je v nákupnom centre kostra stará stopäťdesiatpäť miliónov rokov;
• prečo sme na Slovensku zatiaľ nenašli žiadneho dinosaura;
• čo má človek robiť, ak nájde fosíliu a nevie, či je chránená;
• o čom bola kauza, v dôsledku ktorej skončil brazílsky dinosaurus bez mena.